Som vojnové dieťa, temer poznačené, doslovne. Tesne pred koncom vojny nás s otcom ostreľovalo guľometom nemecké lietadlo. Asi jedno z posledných zatúlaných. Dve guľky skončili rovno medzi nami dvoma v hromade dreva, pri ktorej sme stáli a tešili sa, že môžeme konečne vyjsť z krytu. (Jednu z nich sa mi podarilo bez otcovho vedomia vybrať a dlho som ju skrýval, ani neviem, kde skončila.) O pár dní neskôr sa z našej ulice ozval srdcervúci krik, to chlapcovi len o málo staršiemu odtrhlo prsty. „Budem pilotom a tomu nemčúrovi to spočítam!“ Nedalo sa! Ukázalo sa už v prvej, že potrebujem okuliare a s postihnutým zrakom som nemal šancu.

Môj otec bol učiteľom na národnej škole a mal peknú (veľkú? – veľkú!) kanceláriu – riaditeľňu. Bolo v nej príjemne teplučko aj v zime, a kopec zaujímavých vecí – stará Remingtonka, strúhadlo na ceruzky, dve fľaše atramentu, jedna s červeným, pekný mramorový kalamár, násadky a plno pier, vzorne zastrúhané ceruzky, aj červeno-modrá, ďalšia aj s gumou a čo ja viem, čo ešte? Aha! Už viem! Fľaša s rybím tukom, plno fasciklov, triedna kniha a výkaz a zvučný zvonec, tým som chodil na jednotriedke ohlasovať prestávku i začiatok hodiny. Vedel som pekne zotrieť tabuľu (namokro), zastrúhať ceruzky, kriedu, i do kružidla a hlasito zvoniť na prestávku a ešte razantnejšie na hodinu. Čo treba viac?! Budem školníkom!   „Popelári“ v tom čase ešte neboli.

Otec mi nadelil v piatej päť dvoják, aby som na mešťanke neurobil hanbu. Chlapec z dediny. Neurobil som. V šiestej som mal samé. A aj potom neskôr. Tak idem na Jedenásťročenku. Bavila ma matematika a chémia, z chovania som mával jednotku, takže na politika nevhodné, a na herca, či umelca rovnako. Svojim prospechom a správaním som teda nebojoval proti socialistickému zriadeniu ako vysvitlo s odstupom času že „bojovali“ oni... A čím že to bojovali? Podľa vyjadrenia mnohých vraj mávali 4 z matematiky a 2 zo správania, od toho lepší je už len reparát a 3 zo správania...  

V jedenástej som spolužiakom vysvetľoval maturitné príklady a vedel som ich už naizúsť, aj drévňuju liťeratúru. Budem učiteľom! Rozhodnuté! Vzali ma, hoci som mal pôvod céčko (alebo v inej kategorizácii 3 – iný – rozumej pôvod). Ten rok brali takto. O rok už nie, iba do poľnohospodárstva. Mal som šťastie!?

Umiestenky boli iba na východ, ale dostal som sa do Holíča, na školu, kde som maturoval – zomrel mi počas štúdia na výške otec a po ňom ostal žiaľ a rozostavaný dom. Veľmi mi pomohla spolužiačka z Moravy. Vzdala sa na poslednú chvíľu miesta v môj prospech, sama dostala miesto na Morave po inej línii. Ozajstná kamarátka, nebývalý charakter... Rád a s vďakou spomínam. Libuška, ďakujem...

V septembri 1961 (neviem, či práve prvého) sme stáli na školskom dvore nastúpení žiaci i učitelia podľa tried. Mne sa ušla 6.B. Vpredu stálo také malé dievča, oči dva uhlíky, havranie zvlnené vlasy. „Ja vám budem triedny, dobre?“ Opáčil som. Povedala iba „áaanooó“ a nefalšovane sa potešila celým svojím malým telom a niekde vo vnútri sa zachvela malá zvedavá šiestacká dušička. Div, že nezatlieskala. Ale čo to vravím, veď zatlieskala, tri-štyri krát svojimi bucľatými rúčkami, skoro som zabudol! Truľo. To nebolo nič hrané, iba spontánna úprimná radosť malého dievčaťa, že dostali mladého (možno aj sympatického?) triedneho učiteľa  – to som ešte nemal ani 21(!), zato čierne husté vlasy (kdeže sú), modré oči (tie ešte mám) a okuliare vo vrecku... (pre istotu) – oproti stáli maturantky...

Ako som len docenil vedomosti získané v otcovej riaditeľni... Triedna kniha, výkaz a všetko to nevyhnutné „papierovanie“ mi boli dôverne známe, iní tápali, ja som vedel... Len zvonček už bol elektrický...

 Nuž tak som si predsavzal, že budem dobrým učiteľom! A keď sa podarí, aj čestným a dobrým človekom! A tak učím a snažím sa dodnes. Stále ešte verím, že učiteľom raz predsa len zvýšia platy. Výrazne! Ako to tak často sľubovali. Aj vláda sa nám zmenila a sľúbila... Aj táto. Veď keby prišla k moci vláda čo si nedá školstvo ako prioritu, to by bola hotová katastrofa! Nie? Chcem byť teda pri tom... Keď už som toľko počkal... Napokon, vždy sa ešte nájde také malé čiernooké, čiernovlasé, alebo aj o niečo väčšie, ale o to krajšie... Ba možno aj blonďavé, modrooké, s vyžehlenými vlasmi! Nedbám... Tak! No, nepočkali by ste?! 

PaedDr.Ivan Hnát

Dnes bol spustený náš nový blog. Prosím sledujte ho, budeme sa snažiť prinášať vždy aktuálne informácie. Čítať správy tohto blogu je možné aj cez RSS kanál.